Nie som lekár ani právnik, ale myslím, že to prežijem.

Autor: Zuzana Koščová | 18.8.2008 o 15:59 | Karma článku: 10,84 | Prečítané:  2100x

Alebo o tom, že každá práca má svoju hodnotu.

Keď som sa náhodou stretla s jednou rodinou, ktorú tak zbežne poznáme, ako býva zvykom, snažila som sa o spoločenskú konverzáciu. Neviem ako k tomu prišlo, odrazu som bola oboznamovaná s budúcnosťou ich dcér.

„Tuto Janka bude právnička a tuto Danka bude lekár alebo ekonóm. Ale skôr teda pani doktorka. Je to výhodné mať to všetko takto v rodine."

Nuž, čo na tom, že pätnásťročná Janka sníva o tom, že bude veterinárka a má výnimočný cit k zvieratám a šesťročná Danka ešte nevie ani písať, nieto čím chce byť. Ale budúcnosť už má rozhodnutú. Zalieva ma vlna vďačnosti voči mojim rodičom, ktorí ma netlačili do škôl a povolaní kvôli vlastným výhodám a tomu, že to znie dobre, ale umožnili mi študovať smer trochu exotický a v našej spoločnosti ťažko nedocenený - psychológiu.

Hej, psychológiou sa to všetko začalo. Keď som stretla bývalú profesorku zo strednej školy, hneď sa ma pýtala:

„Zuzka, ako sa ti darí? Ty si na tom práve však?"

„Nie, na psychológii." Odpovedám a tvárim sa trošku pobavene, keďže podobných rozhovorov som si už užila dosť.

Chvíľka ticha...

...ticho začína byť trápne.

„Aha, a kto je to na tom práve, nevieš?"

Tu sa rozhovor zvyčajne zvrtne na niečo iné, ku psychológii sa nevraciame, pre istotu :-)

Druhým trápnym bodom diskusie s ľuďmi býva zvyčajne moja odpoveď na otázku, či popri škole pracujem. Keď odpoviem, že robím dobrovoľníčku v Centre Nádej a vyrábam šperky a bižutériu (a mám v tomto smere určité ašpirácie), zvyčajne sa rozhovor uberá jednou z dvoch línií:

  • Čo je Centrum Nádej? Keď poviem, že sa zaoberá pomocou obetiam domáceho násilia, zvyčajne vyjde z človeka niečo medzi „hmm" a „haaaa" a potom už nič.
  • Načo som teda študovala x rokov psychológiu, keď vyrábam šperky? Tu je darmo vysvetľovať, že ma rovnako baví oboje a že je to super a že raz sa mi to možno podarí nejak dobre skombinovať. Pre väčšinu ľudí už tá psychológia znie značne podivne, takže nejaká výroba šperkov a korálkovanie im znie ešte oveľa podradnejšie. Takže moja odpoveď väčšinou znie: „Lebo vysoká škola korálková neexistuje."

Teraz som po škole a hľadám prácu, tak uvidíme čo z toho vzíde... ale obávam sa, že tohto „spoločenského znemožnenia" sa tak ľahko nezbavím ;-)

Neviem ako to beriete vy, ale ja si vážim každého pracujúceho človeka, ktorý svoju prácu robí poctivo a poriadne. Je mi jedno, či chodí v obleku, bielom plášti alebo montérkach. Obdivujem ľudí, ktorý odvádzajú kvalitnú prácu. Obdivujem všetkých, čo rozoznajú tie mini-pidi-čiastočky a čipy a neviem čo všetko a urobia z nich nejakú užitočnú mašinku. Obdivujem ľudí manuálne pracujúcich, keďže sama som slabá ako mucha a kýcham už z 0,5 zrniečka prachu. Viem, že v prirodzenom výbere by obstáli oni a ja by som už bola dávno niekde padla za obeť ako najslabší člen. Obdivujem ľudí, čo pracujú s ľuďmi a dokážu si pri tom zachovať úsmev na tvári a milé slovo, lebo viem, že to je vážne makačka. Obdivujem tvorivých ľudí, ktorí svojimi nápadmi posúvajú, spríjemňujú či skrášľujú svet. Nie je dôležité ako niečo znie alebo vyzerá... ale aké výsledky po sebe zanecháme a aký pocit z toho máme.

P.S. Nič proti lekárom a právnikom ;-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V Gorile počuť šušťanie bankoviek aj stretnutia, ktoré spis nespomína

Nahrávka korešponduje so spisom zverejneným pred ôsmimi rokmi.

Nahrávka Gorily: Malchárek a Haščák hovoria o províziách

Jirko Malchárek je jedným z hlavných aktérov kauzy Gorila.


Už ste čítali?