„Zuzi, vieš, keďsa za mnou neotočia aspoň dvaja muži za deň, tak sa mi ten deň ani neráta. A premýšľamvtedy, čo je so mnou zle... a kde je chyba."
Ja sa nadýchnema.... znova vydýchnem. Čo mám na to povedať? Ale Soňa už veselo pokračuje...
„Neviem, čo budemrobiť, keď budem stará... nechcem na to ani myslieť. Jedinou mojou nádejou jefakt, že v dnešnej dobe už aj ženy v strednom veku môžu vyzeraťatraktívne... ako napríklad české speváčky..."
Zaháňam obrazvyhladenej Helenky „mladistvo" šantiacej so zmrzlinou nemenovanej značkya snažím sa zapojiť.
„Soni, ale mne sazdá, že sa tým priveľmi trápiš... akoby na tom stála tvoja identita..."
„Veď ajz veľkej časti stojí," odvrkne Soňa trošku mrzuto, asi tak, že ja tozjavne nechápem a ako mi to má ešte vysvetliť, aby som sa chytila.
V tej chvílisom si uvedomila, že niečo podobné som už od žien počula veľakrát, aj keď inýmislovami. Hlavne byť atraktívna, krásna, štíhla, reprezentatívna, dokonalezladená a prosto v každom smere ideálna. Také ženy muži chcú, takéobdivujú, za takými sa otáčajú a také si vyberajú. Vážne? Osobnes tým až toľko skúseností nemám, keďže mám jeden mnohoročný vzťah, ale ajkeby... nie je to trochu smutné? Vidieť svoju hodnotu v tom ako vyzerám?A keď tak z nejakého dôvodu vyzerať prestanem, všetko sa zrúti alebočo sa stane?
Extra dlhémihalnice? Postava 90-60-90? Nie! Ponúkam radšej inteligentný rozhovor, ochotupomôcť ak treba, úsmev, optimizmus, ucho na vypočutie a občas ajdepresívnu náladu a PMS. No a čo? Som žena. Ak chce niekto Barbie,nech si kúpi v hračkárstve alebo cez internet.
Ženy sivyboxovali, aby bol model vždy usmiatej tip top gazdinky a lá Bree Van deKampová odsunutý do zabudnutia, no vytvorili nový. Stepfordské paničkyv bledozelenom. Spolu s pokožkou si solárkujú aj sebahodnoteniea svoje vlastné ja skrývajú deň čo deň pod make-up. Čo ak by sa niekomunepáčilo? Lenže skutočné šťastie ide ruka v ruke so sebaprijatím...